Page 7 - Čaroslov č.5
P. 7

5. žiacky seminár                                                                            ČAROSLOV - časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine





          Z pera žiakov - účastníkov 5. žiackeho seminára Vychutnajme si filmárske remeslo



                                 Zo života malých nezbedníkov z Aradáča


                  MARÍNA  :  Pani  učiteľka  nám  čítala  Čajakovu  poviedku  o sedemročnom  nezbedníkovi
          Miškovi, ktorý mal trampoty s hladom. Zjedol aj hojnejšie olekvárovené bratove Jankove rezance
          a upravil na zamachlené dvajčence v kolíske. Potom bol zasa lačný a oklamal matku pani richtárku,
          že je Matej Vlhovie. Doniesol domov húsa a sestra Marka hriešnika odhalila. A tak potom musel
          doma sedieť, čo bola preňho dosť veľká pokuta. Potom v tretej príhode Miško bolestne reve plače
          – neplakal za Jankom, ale sa bál že ho budú buchnátovať, a tak si prsty zavrzol do dvier, to bolelo,
          preto plakal.
                 Teraz si vypočujte spolužiakovu Albertovu príhodu.

                 ALBERT:
                 Bol slnečný deň. Martin, Andrej a ja sme sa hrali s loptou.Všetko bolo dobre, pokým Andrej
          nezačal plakať. On bol najmladší a plakal skoro vždy. Prečo? Neviem.
                  Dohodli sme sa, že každý po raz kopne loptu do bránky. Ja som tak trochu  náhodou kopol
          dvakrát  a on  sa  nahneval,  očervenel  a začal  veľmi  plakať,  nariekať.Nech  plače,  keď  je  plačko.
          Martin a ja sme pokračovali v hre, len my dvaja,  bez neho. On kričal a plakal neprestával.... Dostali
          sme  nápad.  Ideme  ku  mne,  ale  bez  Andreja.  Zahovorili  sme  ho  takto  -  Kto  prvý  príde  k babke
          dostane veľkú čokoládu. On uveril a utekal k babke a Martin a ja sme v tej chvíli  vysadli na bicykle.
          Ani sme na ulicu navyšli keď Andrej zavolal- Héééééj, vy dvaja, babka nie je doma! Videl nás, že
          máme bicykle a že sme na úteku. Čo robíte ?– opýtal sa . Mysleli sme, že vie čo chceme urobiť
          o bude zasa plakať. Neplakal. Ja som zacigánil. Bicykle sú na slnku tak ich dávame do chládku. On
          bol príliš malý tak mi uveril. Vtom sa z humna  ozval babkin hlas . – Počuješ,  babka je na dvore –
          Kto prvý,   dostane čokoládu,  MILKU.  Andrej  utekal a bol prvý. My, sme chytili bicykle  a udi ani
          vietor. Ani sme sa nepozerali za sebou, len sme fujazdili a chichotali sa. Smiali sme sa, lebo sa nám
          podarilo naše cigánstvo.
                 Keď sme sa vrátili uvideli sme babkinu nahnevanú tvár. Povedala nám, že to čo sme urobili
          nebolo pekne. Mohli by ste sa aj hanbiť. Červenali sme sa.  A Andrej, ten sa nám chválil, že zjedol
          celú  čokoládu  a ešte  aj  zmrzlinu.  My  sme  nedostali  nič.  Andrej  sa  nám  veru  sýty  a spokojný
          usmieval.  My, Martin a ja  sme smutne pozerali jeden na druhého. Čo teraz?

                                                                  Marína Malová a Albert Viliačik piataci z Aradáča










                                                            - 7 -
   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11   12