Page 29 - Caroslov 9-10

ZŠ JÁNA ČAJAKA V BÁČSKOM PETROVCI - OKIENKO ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

A keď ráno vstanem z teplej postele, prvé čo urobím, pozriem sa do zrkadla
či mi vlasy stoja, tak ako sa patrí. Potom si hľadám trenírky, v ktorých sa
budem cítiť najlepšie. Beriem do rúk mobil. Veď treba si pozrieť na Facebook
najnovšie správy! Mama už otravuje, že hneď zrána ma láka mobila a nie
raňajky. „A dobre sa obleč! Peniaze na desiatu si si vzal? Vezmi si aj
rukavice…máš všetko v taške? Nič si si nezabudol?!...” Vždy iba otázky a
otázky! A mňa, verte mi, to hnevá! Veď ako by aj nie! Už nie som malý, viem
sa sám obliecť, obuť a odísť do školy.

Mnohokrát ma
hnevá aj otec. „Mohol by si mi pomôcť,
stále sedíš za počítačom! Ani rozprávať sa s
nami nechceš, stále si nahnevaný!” hundre
otec. Aj ten má zo mňa už vysoký tlak!

Nuž a čo by ste vy chceli?! Veď som
puberťák!!!

Andrej Gedelovský, 6.c

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Láska je vtedy najkrajšia, keď je opätovaná. Píše sa to v knihách, opakuje v časopisoch a
potvrdzuje vo vzťahoch. Ani môj brat už nemyslel na Ančine vrkoče keď pochopil, že sa môže tešiť
len na vlas, spadnutý na podlahu. Preto uvažujem, či naozaj milujem. Či mám rada slovenčinu, či mám
rada Slovensko...

Materčinu asi hej. Sprevádzala ma od uspávanky a prvej rečňovanky cez rôzne hry a úlohy po
záverečnú skúšku. Po slovensky som spievala, učila sa a snívala, modlila sa, ale občas aj klamala.
Slovenčina ma pritom nikdy nesklamala, hoci ja som až taká verná nebola. Neraz som jej ublížila –
uštipla nesprávnou koncovkou, upichla mäkkým i, a keď ide o srbizmy – to raz bola facka, raz úder
pod pás. Pozná to každý z nás, Slovákov vo Vojvodine. O chybách v jazyku sa dozvedáme nielen od
učiteľov, ale aj z rozhlasu, televízie či časopisov. No nie vždy si všetci všetko zapamätáme a tak chtiac
– nechtiac : zabúdame. Zabúdame, že sme do vienka dostali ten najkrajší jazyk. A že len trošku viac
úsilia stačí na to, aby sme si ho zachovali. Aby ho radi mali aj tí, ktorí tu budú žiť neskôr. Lenže: bude
tu vôbec niekto?

Slovensko je krajina, odkiaľ sa naši predkovia dostali sem. Lepšie podmienky na život našli
práve tu, kde postupne vystavali mnohé slovenské školy, kostoly, inštitúcie také či onaké. Nevedeli,
že na to všetko jedného dňa zanevrieme a vyberieme sa späť. Ich mozoliam a spoteným čelám sa
dnes vysmievajú čoraz prázdnejšie lavice v školách a opustené domy v slovenských dedinách. V
matrike narodených a sobášených je čoraz menej mien, kým na zozname žiadateľov o krajanský

- 29 -