Page 27 - Caroslov 9-10

ZŠ JÁNA ČAJAKA V BÁČSKOM PETROVCI - OKIENKO ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

Ako zostať sám sebou – zachovať korene

Volám sa Annamária Horvátová. Som Slovenka z

Báčskeho Petrovca z Vojvodiny zo Srbska. Moji predkovia

pochádzajú z Hornej zeme tj. zo Slovenska.

Moje meno je zložené z dvoch najstarších a najkrajších

slovenských mien - Anna a Mária. Báčsky Petrovec je krásne

mestečko, v ktorom žijú prevažne Slováci a ktorí na tomto území

pretrvávajú skorože tristoročia. V mojom rodnom mestečku sa

dodnes zachovávajú mnohé tradície. Sú to ľudové tance, v

ktorých sa tanečníci pýšia slovenskými ľudovými krojmi… Sú to staré

ľudové piesne, ktoré ešte naši predkovia spisovali a spievali… Sú to

starodávne ľudové jedlá, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu… Až dodnes je svetoznáma

slovenská petrovská štipľavá klobása. My ako nová generácia, musíme si zachovávať to, čo naši

predkovia vystavali aje to Najstarší dom v Petrovci, Gymnázium Jána Kollára, veľkolepú budovu, v

ktorej sídli Matica slovenská v Srbsku, budovu Obecnej knižnice Štefana Homolu, evanjelický

kostol… Každoročné Slovenské národné slávnosti sú pre nás príležitosťou zaspomínať si na niektoré

veci z našej bohatej minulosti.

To všetko sú naše korene, na ktoré nesmieme zabudnúť a musíme ich zachovávať, lebo si to

zasluhujú naši predkovia a nové generácie, ktoré ešte majú prísť.

Annamária Horvátová, 6.b

Už 272 rokov na týchto priestoroch počuť slovenskú reč. Písať, čítať, hovoriť, počúvať v slovenčine
je moje právo, ktoré mi tento štát umožnil. Hoci podľa slov mojej starej mamy, mám zmiešané gény
– slovenské, nemecké a maďarské, predsa som Slovák ako repa!
Prvé slová, ktoré ma mama naučila boli v mojej materinskej reči. Dnes chodím do základnej školy,

kde sa vyučujem v slovenskom jazyku. Doma v rodine hovorím
slovenským nárečím a občas sa mi potrafí aj daktoré srbské slovo. Nič to
zato, veď predsa žijem v Srbsku!
Mám rád folklór a slovenské ľudové piesne, taktiež prekrásny slovenský
ľudový kroj. To všetko je naša tradícia, ktorou si dnes zachovávame naše
dedičstvo.
Predstavte si, keby slobodník Matej Čáni v roku 1745 po príchode na Dolnú zem zasadil strom,
ktorý polievali generácie a generácie našich predkov. Z roka na rok strom by rástol, rozmáhal sa a
každým narodením slovenského bábätka na konári by narástol nový list. Dnes by to bol mohutný,
košatý, skorože tristoročný strom, z ktorého koreňov vyrastá potenciál našej slovenskosti.
Preto aj my pokračujeme v polievaní tohoto stromu, zachovávame mu korene a zostávame sami
sebou.

Gregor Legíň, 6.b

- 27 -