Page 59 - Čaroslov č.7

ZŠ Save Šumanovića v Erdevíku ČAROSLOV - časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

Mama: Áno.
Danka:Tak sa bude volať Kačka!
Chlapci: Kačka? !? (Všetci sa čudovali.)
Danka: Áno, Kačka.
Otec: Prečo, Kačka?
Danka: Preto, že sme sa včera v škôlke učili, že kačka je žltej farby a má na krku bielu farbu. Presne take je I
naše mačiatko. (Danka si sadla a hladkala mačiatko a mama vzala hrebeň a učesala Danku.Chlapci s otcom
odišli do kuchyne.)
Danka: Kačička moja zlatá, ja sa budem o teba starať. Naučím ťa plávať, lietať, chytať rybičky a ako odbehnúť
od horára, alebo pytliaka.
(Deti sa s Kačkou každodenne hrávali a tak upŕchlo päť mesiacov.)
Jedného dňa sa chlapci v izbe učili a Danka sa hrala s Kačkou. Zrazu Kačka zavoňala myšku a báác na ňu! Hneď
ju aj zjedla.Matej s Dankou zostali v údive- bez slova.Danka rýchlo utekala k mame.
Danka: Mamíííí!Kačka letela a chytila rybičku,…nie rybičku, ale myšku!
(Mama sa len usmiala a Danka sa nechápajúc vrátila na dvor.)
Danka s Kačkou aj dodnes žijú spolu ak Kačka niekde„neuletela“.
Milica Petrovićová, VII. 2

DÁŽD

Dážd nikdy neprší z takých istých dôvodov. Ty keď rozprávaš, nikdy nerozprávaš to isté.
Dážd- to sú kvapôčky vody, čo ľúbia zem. A každá pritom niečo povie s dôvodom. I ty vieš ľubiť slovami presne
tak, ako dážd. Občas ma tvoje slová zabaľujú do krásnych šiat a cítim sa nadšene, prenášaš svoje šťastie na
mňa a robíš ma šťastnou. Je to ako slnko, ktoré prenáša osobitosť na dúhu a ona oblieka nebo do krásnych
pestrých šiat. A cíti sa zázračne.
Sneh-jednoduchý uzimený dážd, z ktorého sa mnohí tešia, že je opäť tu. Je ako uspávanka nežný a čistý.
Tvoje slová su nežné a úprimné jednoduché slová, ktoré chcem stále viac a viac počúvať. Sú ako dróga,
jednoducho ich chcem vždy počúvať. Ja som ako suchá pôda, ktorá už dlho nepocítila dážd, ktorá túži po vode
a jej nieto. Dňom, nocou neprichádza! A potom nastane čas, keď toľko očakávaný dážď spŕchne a pôda je sýta
toľkej vody. Toľko je nasýtená, že púšťa potopu a mnohých urazí.
Keď ťa potrebujem, nieto ťa, tvojich slov, a potom prídeš a opakuješ o jednej veci či osôbke. Ale ja to už
nemôžem trpieť a už vzbĺknem ako vulkán. Všetka láva, všetok hnev sa vyleje na niekoho nevinného a urazí sa
preto. A potom sa tvoj hnev rozpŕchne po mne a necháš ma prekvapenú v strachu. No ja ťa začnem ignorovať,
lebo sa ťa bojím. Tá chvíľa bola ako búrka, všetko nechala opustené a zaplavila všetko možné.
Ale keď sa strašne nahneváš, tak slová padajú na mňa jedno za druhým, udierajú po srdci. No, niekedy keď
predo dvermi zamrzne voda, vznikne ľad, šmikľavý a hladký ľad. Je ťažko kračať po takom, pošmykneme sa,
udrieme sa a bolí. Keď ma sklameš a falošné slová mi hovoríš pošmyknem sa ako na ľade a veľmi ťažko mi to
padne.
Ale keď sa iba trochu, na kratko porozprávame a povieme si mnoho pekných slov, iba to stačí. Podobne tak,
ako aj krátky dážď stačí na občerstvenie pôdy nášho srdca.
Slová sú začiatkom rozhovoru a novému priateľstvu, tak ako je aj oheň začiatkom svetla.

Emilia Jana Pálešová VIII.2

- 59 -