Page 130 - Čaroslov č.7

Internatórium - Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci

DYCH VETRA

Svet je plný a ja sa cítim ako bobuľa hrozna na strapci, vôkol mňa sú tí, ktorých vídam každodenne. Ich
cieľom je utekať životom čo rýchlejšie a neuvedomujú si, že po mne prúdi dáka melanchólia trpezlivosti a
ešte stále čakám. Už ma aj samé ich dotyky toľko tlačia, že až pichajú. Trhajú mi dušu, lebo ma ani nechcú
rozumieť. Jednoducho, nevedia čítať knihy iných, iba svoje. Takže, nemám to komu povedať. Ustavične
pátram po niekom, ktorého posledný čas vidím len vo sne. Cítim, že po našom lete prišla inovať. Zhasol jasný

plameň. Zostala som bez neho.
Na našom mieste je už aj pavučina silná ako vnútro hovädzej kosti. Tam už nevidno ani len stopy. Je to
vlastne časťulice, ktorá je ľavé krídlo školského parku, je to každodennosť, ale pre mňa sú to komnaty po-
sypané červenými lupinami ruží, ktoré často vyvolávajú škripot môjho duchovného sveta. Snívam ho takého,
akého ho pamätám. Nežný smaragdový pohľad, ruky jemne drsné a úsmev úprimne čistý, ako vyvierajúca
voda v prameni, vlasy detské, ľanové. Znovu tá pochmúrna októbrová noc, jesenná, daživá. Fúkal vietor,

ktorý občas vyštipoval líca. Dedina sa snažila prevládnúť temnú tmu. Odišla som. Áno, práve tam. Stredo-
bodom mojej pozornosti bola iba jedna hviezda, jeho hviezda. Vyvolala iba vlahu mojich očí a snažila sa
prudko dotýkať opadnuté listy. Čas bezmála letel svetom, ale on aspoň nie je sám. Pri nikom sa nezastavuje,
ale všetkých má možnosť vidieť kedykoľvek. Možno to bol iba veľký absúrd zostať na tom mieste , ale ja som

sa nevzdávala. Bzučali autá, vyzváňal mobil, kostolné zvony udierali od šťastia, lebo boli jeden vedľa
druhého, boli dva a bolo ich počuť ako jedno. Žiarlila som. Taký synchronizovaný tento svet a vôbec
nedôležitý. Zaujímavé. Sám osamelý samotár bol čovek vo mne, ako prst. Nebola som svoja, vlastne bola
som už ničija. Iba som tak silne túžila ho vidieť. Znovu zažiť ten dotyk. Nie, nie som bezočivá, veď len tak
jemne koža o kožu, alebo len jemné pohladenie. Absolutná márnosť zo mňa kypela, chcela výnsť von, ale ja
som ju len upchávala do seba, pokým ma nezačala až dusiť. Tak sebecky brala môj dych a ani netušila, že som

ja už vtedy cítila jeho. Výdych z jeho vnútra, z tej dokonalej diakonke potulovacej sa svetom. Veru bežali preč
žiarlivosť, samota, pocit sratenej duše, veďprišel on a stal sa hrdinom. Jasne bol počuťjeho dych. S
nesmiernou nádejou som sa otočila, pozrela som kto je toľko blízko, že ma bežným procesom oslovil.
Ulica prázdna, pustá, ktorej koniec vrcholil pri mojom dome. Bol to len šuchot listov na strome a jesenný

vietor vôkol môjho hrdla.
Malvína Zolňanová IV.d/BH4, Selenča

EFEMÉRUM

Existujúce veci majú svoje trvanie. Sú odsúdené na slepú, nemú a hluchú temporálnosť,

ohraničenosťv kolapsujúcich svetoch.
Prečo je to všetko vôbec tak ? Áno, pýtal sa to človek človeka a človek sám seba odpradávna. Pokúšal sa
zachrániť efemérne veci pred nekonečnou priepasťou nenávratného večného času, ktorý nám ako štvrtá,
úplne abstraktná dimenzia časopriestorufického vôbec nie je známa. Z filozofického hľadiska svet a všetky
veci v ňom odvždy existovali a aj budú navždy existovať. Ale, „Panta Rhei.“ Do istej vody dvakrát nevkročíš.

- 129 -