Page 127 - Čaroslov č.7

Internatórium - Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci

Očami našich Žiakovcov

Keď som sa rozhodoval o svojom školení, myslel som si, že viem čo chcem-elektrotechniku. Neskoršie, keď
som sa dostal na strednú elektrotechnickú školu v Novom Sade, videl som, že elektrotechnika nie je pre mňa.
Za ten krátky čas som skúsil aj internátny život. Nevedel som, do ktorej školy ďalej, ale som vedel, že chcem
byť v internáte, lebo moji súrodenci boli v petrovskom internáte.
Ako mladý Anakin Skywalker rozhodol som sa, že to miesto na ktorom budem pokračovať vo svojej vízii,
bude petrovský žiacky domov a gymnázium.
Prvého, ktorého som oslovil o mienku o petrovskom žiackom domove, bol môj brat Alexander Žiak, v
internáte známy ako Saky. Povedal mi takto: „Prišiel som tam ako Romul bez Remusa a internát bol mojou
Vlčicou. Našiel som si v ňom to čo som hľadal: priateľov, lásky, miesto pre seba a nikdy som sa necítil sám.
Vždy tu boli chtiví pracovníci internátu ochotní mi vždy pomôcť. Mal som výnimočné podmienky pre učenie a to
som aj využil. Na zábavu som predsa mal nadostač času.Teraz som úspešným študentom tretieho ročníka
Manažérskej fakulty na Univerzite Komenského v Bratislave. Znovu som na internáte... ale nikdy nezabudnem
moje miesto v petrovskej internátnej jedálni - maturitný stôl, presne v strede pod obrazom Nitry. Ale sa tam
žilo a jedávalo... Študujem v Bratislave, ale kamaráti sa mi predsa z petrovského internátu.”
Mienku som hľadal aj u bratranca Roberta Žjaka, študenta druhého ročníka Geologickej fakulty v
Bratislave. On sa so mnou nechcel rozprávať, lebo mu odchod z internátu veľmi ťažko padol, iba si “pod nos
zamrmlal”: „Bol som tam štyri roky a keď by som mohol, zostal by som tam ešte štyri.”
Som hrdý na seba, že som aj ja už do internátu zaviedol jedného bratranca, Igora, ktorý sa rýchlo a dobre
adaptoval na internátny život.
Moja konklúzia: Ľudia prídu a odídu a po nich zostanú len spomienky, internátske legendy... Zostanú tu i
univerzálne afirmatívne súdy, ktoré sú vždy pravdivé. Taký je napríklad: Všetky jedlá v petrovskom internáte
sú výnimočné.
Vladimír-Pavel Žiak lll.a/20a, Selenča

Sviatky sú za nami

V živote, v roku máme mnoho osobných, svetových, cirkevných a štátnych sviatkov. Sviatky, ktoré
prichádzajú koncom roka, sú vždy veľmi čakané. Ako ich čakajú tí najmladší, tak ich čakajú aj tí najstarší.
Prečo? Mnoho je odpovedí.
Tieto osobné, cirkevné, svetové...sviatky podobajú sa mi na nejaké idylické „vojsko”. V prvom rade
pochoduje Mikuláš, po ňom Lucka a im sa najviac tešia deti, lebo prinášajú plný batôžtek sladkostí a
hračiek. Čo deti, ale aj ja, ba aj moja stará mama si vyčistíme topánky a čakáme aby ich naplnili....
Potom...v teplých domoch sa rozširuje idylická atmosféra, zmiešaná s príjemnou vôňou
medovníkov, jabĺk a škorice. Môže tomu niekto odolať? Začíname zdobiť jedličky, idú - vianočné sviatky-
plné lásky, dobroty, radosti na každom kroku a vrcholia v rodinom teple pri Štedrovečernej večery “. Spieva
sa najkrajšia pieseň sveta:

„ Tichá noc, svätá noc, anjeli priniesli, najprv pastierom radostnú
zvesť, z nej teší sa i dnes celý svet...”

V tom pochode vojska, ďalej pyšne pochoduje pán JÁN a za ním veselý ŠTEFAN. Verím, že všetci
máme nejakého JÁN-a: brata, otca, spolužiaka, starého otca, suseda, kolegu, lásku... a znovu pekný pocit v
duši. ŠTEFAN-a ak aj nemáme, ale máme štefanský bál a prekrásny pocit v duši.
Prichádza dlhoočakávaná NOVOROČNÁ party, ktorá nám luxusne- pri ohňostroji a poháriku
šampanského otvára dvere do nových prekvapení, zážitkov...
Ďalej prichádzajú Traja králi, polovica zimy tj. PAVLA, potom Hromnice (naše MARY), ZUZY.... a tak
do prvých jarných prác.

Ines Pintírová 11l.b/BH2, Pivnica
- 126 -