Page 149 - Caroslov 9-10

Gymnáziun Jána Kollára - Sládkovič ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

dievčence a chlapcov... Ak my toto všetko opustíme, ohrozíme tým aj generácie, ktoré prídu za
nami.

Zvoní...

„Konečne! Už som si bola myslela, že sa táto hodina nikdy neskončí!“ povedala na záver
moja kamarátka. Pochopí to raz?

... V tú noc mi nedalo zaspať! Akýsi hurbanovský duch sa vznášal nad mojimi myšlienkami
a znepokojoval ma. Neraz nám akurát na hodinách slovenčiny učiteľka prízvukovala význam
hurbanovskej rodiny pre naše prostredie. Potomkovia veľkého Jozefa Miloslava Hurbana ( 1817-
1888), štúrovca a buditeľa národa prišli na Dolnú zem rozvíjať slovenský duch. Jeho vnuk, Vladimír
Hurban Vladimirov bol u nás, v Starej Pazove, evanjelický farár a významný vojvodinský dramatik.
Napísal realisticko-symbolistické drámy ako sú: Záveje, Zem, Milica Nikoličová, Zámka škripí. Aj
jeho sestra Ľudmila bola veľmi čulá v divadelnom živote. Snívala o peknej budúcnosti
dolnozemských Slovákov. Vynikajúca herečka a národovkyňa upevňovala náš slovenský život.
Kritizovali vtedajšiu dedinu, zastaralé móresy a afirmovali výučbu a krásne slovo, idey veľkých
Slovákov. Vďaka takejto tradícii aj dodnes divadelný život funguje v Starej Pazove naplno. Ako toto
všetko moja priateľka necíti, ako necíti akúsi zodpovednoť nevzdávať sa slovenskosti!

... Roky sa míňali. Zakladná škola v Starej Pazove a naši učitelia nás viedli, v to pevne verím,
tou pravou cestou (možno jedinou), aby sme porozumeli ich snahe prebudiť v nás lásku voči
materčine. Chcieť po slovensky hovoriť, myslieť a cítiť. Snívať po slovensky. Zaštepili v našich
malých srdciach tie najkrajšie kvety v našej slovenskej záhrade-pestrej a vônavej...Pred očami sa mi
javia stáročia utrpenia, roky túžby za slobodou, presťahovanie na Dolnú zem, mamina uspávanka
nad kolískou, písmenká, zjavujúce sa jedno za druhým, kým toto píšem... Malý Vladimír Hurban,
budúci evanjelický kňaz, náš veľký dramatik, ktorý v útlom veku zakladá rodinný, rukou písaný
časopis Mravec, kde písal svoje prvotiny, prvé pokusy...

Väčšina nás tomuto rozumela. Porozumela tomu aj moja spolužiačka?

Asi hej, predsa načas pochopila! Teraz je na Slovensku, na Strednej obchodnej škole
v Bratislave, a prednášky prebiehajú po slovensky, asi je hrdá, že sa vyjadruje spisovnou
slovenčinou.

Myslím si, že je teraz šťastná. Môže byť hrdá na to, že z Dolnej zeme na ďalšie školenie
odišla nie len so slovenským menom, ale so slovenskou dušou a rečou. Tých osem školských rokov,
počas ktorých vedomosti nadobudla v materinskom jazyku, otvoria jej všetky brány na cestu do
budúcna. A to všetko vďaka našim predkom, ale aj mame a otcovi, naša reč ešte žije. Poznanie
minulosti slovenského národa znamená zodpovednosť a sľub naším dedom, Hurbanovi , všetkým
Hurbanovcom, Štúrovi, Hodžovi, Šafárikovi, dnešným našim učiteľom a orgasnizátorom kultúrneho
života..., že ručičky naších dietok budú písať vo svojich prvotinách dÍžne a ypsilony, že ich ústočká
budú spievať piesne, ktoré sa budú ozývať aj Hornou aj Dolnou zemou.

Dúfam, že i mňa moja cesta o pár rokov zavedie smerom k Tatrám. Je to mojim želaním už
dávno, viem, že tak je ľahšie, ruže sú tak asi červenšie. Slovák sa asi najlepšie cíti keď kráča
slovenskou zemou? Takou, nie menej slovenskou, je určite aj Pazova, kým je nás. .. A nehovorím to
len príležitostne, v Roku Jozefa Miloslava Hurbana... Všetky budúce roky majú byť takými.

Maja Opavská I.a

/Cena poroty na tohtoročnej súťaži Prečo mám rád slovenčinu, Slovensko v Nových Zámkoch/

- 150 -