Page 148 - Caroslov 9-10

Gymnáziun Jána Kollára - Sládkovič ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

Prečo mám rád/a slovenčinu, Slovensko

Nebude ťa v novembri, ani v decembri. Nebude ťa vo dne, ani v noci, vo svetle, ani v tme. Budem iba
sedieť. Dni, roky, hodiny, márne ťa budem spomínať vo svojich písomných prácach, budem ťa hľadať
v ihličkach kefky na zuby a snívať o tej melodickosti ticha, ktorú si vniesol do mojej hlavy. Márne a
beznádejne budem závislá od žiadosti, aby sa do mojej hlavy znova vrátila tá stará, príjemná
melanchólia, ktorá nemala nado mnou moc. Nebude ťa v novembri, ani v decembri. Nebude ťa medzi
starými vlnenými svetrami, ani v tichosti tmy, ba ani v hluku vlakov, ktoré naspamäť poznajú všetky
svoje zastávky. Kým ja, márne, svoju nepoznám už ani jednu. Nebude ťa v novembri, ani v decembri.
Nebude ťa v žltých listoch okrasných javorov, a keď sa už len tak objavíš na ulici, prisahám, nebude
to mať nijaký súvis s hviezdami, ktoré minulú noc padali, lebo - neželám si v skutku to, čo ani vo snoch
už viac nemám a necúvam v mraku a súmraku, v pokušení naučiť sa ako prestať čakať. Nebude ťa v
novembri, ani v decembri. Nebude ťa v darčekoch, cúvajúcich pod stromčekom, ani v mračnách neba,
pár sekúnd pred výstrelom ohňostrojov, nebude ťa viac v mojich literárnych prácach, ani v poézii
Bukovského a Dostojevského. Cudzie tichosti už raz nájdem v básňach Andrića a Selimovića,
nebudem počuť tvoju rytmiku v melódiách Točka a Hetfielda, v hlase Musteina a v piesňach Kerbera.
Nebudem ťa hľadať pri sebe na koncertoch Van Gogha a nikdy, už viac nikdy nebudem cítiť vôňu
tvojej kože, keď zavoniam jasmíny. Nebude ťa v novembri, ani v decembri. V januári, ani vo februári.
Nebude ťa na jar, ani na leto, ale bude ťa vždy vo mne. Nebude ťa v novembri, ani v decembri. A
márne čakám zázrak, zázrak, že raz zmizneš. Bude ťa vždy vo všetkom, a tvojho mena bude navždy v
skrytých riadkoch mojej poézie, a v otázkach "Kto ťa to tak bolí, že o ňom takto píšeš?" Ešte stále
márnim čas. A premárnila som aj teraz 90 minút píšuc toto. Neodpusť mi nikdy. Už to viac nie som ja.

Petra Častvenová
/ ocenená práca na súťaži Čo dokáže pekné slovo /

Hurbanovský sen pazovskej Slovenky

Sedím.V učebni, na stoličke, ktorá je príliš vysoká na to, aby sa moje nohy dotýkali zeme.
Sedím a počúvam state zo slovenčiny. Moji spolužiaci sa potichu rozprávajú medzi sebou.Vyrušujú
na hodine, ako dokonca všetci ostatní štvrtáci. Odrazu sa ma kamarátka, sediaca so mnou v lavici,
opýta: „Prečo sa musíme učiť túto slovenčinu? Veď je srbčina omnoho ľahšia!“

Fakt ma zarazila takouto konštatáciou! Akože, srbčina ľahšia? Zamýšľam sa hlbšie nad
postavením slovenčiny vedľa , u nás, dominantnej srbčiny... A v duchu priateľke
odpovedám...Neviem, ak síce i je ľahšia, srbčina nie je tvojím materinským jazykom.Tá naša
slovenčina, ten milý jazyk, ktorý počuješ doma... Či si nepraješ počuť ho aj niekde inde? Nie len
doma...Nie si rada, že počúvaš tento melodický zvuk aj v škole, na hodinách, na ulici...? V našej
Starej Pazove?

Ale, postoj, chvíľa! Povedala „musíme“? Veď nemusíš! Je to len na tebe! Naši predkovia boli
nutení odísť zo svojej krajiny, opustiť rodnú zem a toľko ju milovali, že nedovolili nikomu zmeniť,
dokonca vziať ich reč. Ale teraz je to na tebe. Ty si sama vyberáš, či si budeš chrániť svoj
materinský jazyk. Aj tvoji rodičia to robia. Preto ťa aj zapísali do slovenskej školy! Aby si chránila to,
čo patrí len tebe. My sme tí, ktorí chránia južnú hranicu slovenského jazyka, slovenských obyčajov,
zvykov a slovenskej bytosti vôbec. My sme jediní, ktorí na týchto priestoroch môžeme chrániť každé
“Dobrý deň!“, každý „ručník“ na hlave starej mamy, každú slovenskú pieseň, ktorú počuješ spievať

- 149 -