Page 52 - Čaroslov č.7

ZŠ Bratstva v Aradáči ČAROSLOV - časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

Môj brat Mido

Rozprávka o mojom bratovi je veľmi zaujímavá a dlhá. Tak teraz
opíšem, len to najdôležitejšie.
Dnes má Mido dlhšie hnedé vlasy, hnedozelené oči a je nižší odo mňa.
Keď sa môj brat narodil, bol chorý. Veľmi bol chorý. Nemohol dýchať.
Všetci sme sa báli, či prežije. Rodičia plakali, starí rodičia tiež. Ale vyriešilo
sa to pozitívne. Doktor dal dobrú diagnózu, lieky, sirupy a brat vyzdravel. Raz som ho oslovil Mido namiesto
Miro. A aj dnes ho tak voláme. Keď mal rok bol veľmi tlstý. Jedol veľmi veľa, na fotografiách bol ešte tučnejší.
Doktorka povedala, že mu nesmieme dávať veľa jesť, lebo bude tučný naveky. Keď mal dva roky, naučil sa kráčať
a vyslovil svoje prvé slovo PAMPÚCH. Keď mal tri roky učil sa písať, ale keď písal, Martin napísal MAЯTIИ. Ja som sa
tomu smial. Keď mal štyri roky, boli sme pri mori. Vtedy chcel povedať rýchlo more, ale my sme počuli,
,,Mmmmmmm- voda,,.Smiali sme sa mu, lebo ešte stále pil z fľaštičky. Keď mal päť rokov, písal si po rukách MIRO JE
KRÁĽ a mne nakreslil fúzy. Potom začal chodiť do škôlky, mal nových priateľov, bolo mu pekne. Teraz má už deväť
rokov. Obľúbil si počítač a počítačové hry, ale sa ešte niekedy hrá s plyšovými hračkami. Už dostal aj čiernu bodku pre
zlé správanie.
Mám ho rád, lebo je on môj mladší brat.
Martin Zvara
5. ročník

Ja a moji drahí

Aké studené sobotňajšie ráno, vonku fúka studený decembrový vietor. Bývam v Aradáči na Námestí bratstva
s mamou, otcom a bratom.
Otváram oči, je ráno, vedľa mňa spí môj mladší brat Jano. Rozmýšľam, zasa sme sami, lebo rodičia šli do
práce. Ako si začať deň?! Stávam z postele potichu, nechcem aby sa brat zobudil, lebo sa budeme hneď hádať, kto sa
bude hrať na počítači. Chýba mi spoločnosť živej bytosti, ale tu sú moje mačky, ktoré sa radujú, keď sa zjavím na
dvore. Iné deti majú aspoň starú mamu a ja ju nemám. Nachovám mačky, potom si sadnem ku stolu, raňajkujem.
Sadnem si k počítaču a hrám, hrám... Brat sa pomaly zobúdza a hneď sa začína hádka. Musím ustúpiť, lebo som
staršia a múdrejšia. Čas ubúda, pozerám na hodinky a čakám matku. Matka vchádza s úsmevom na tvári, ale
pravdaže unavená. Pozhovárame sa a už sa aj miesi rejteša, lebo je sobota. V sobotu sa v našej dedine a rodine pečie
,,rejteša,,. O chvíľu prichádza otec, tiež unavený. Ide do humna ku statku, potom vchádza do obývačky a spoločne
pozeráme seriál na B92. Smejeme sa a rozprávame o dnešnom dni. Nesmieme mu povedať, že sme sa hrali
počítačové hry. Otec sa hnevá, keď sme veľa pri ňom, hovorí na počítač, že je to –divo a potom čítajte knihy... A tak
pri chutnom, dobre obsypanom rejteši sa končí ešte jedna sobota. Ideme všetci spať.
Je to moja rodina, rodina s ktorou žijem a delím dobré i zlé chvíle a riešim problémy. Zajtrá je nedeľa,
budeme oddychovať, ja a moji drahí.
Katarína Hanusová
7.ročník

UKULELE

Každý deň rovnako začína. Stávam, umyjem sa, raňajkujem...
Dnes som si naplánovala niečo iné. V lete som bola v detskom kempe a dostala som do daru malú havajskú gitaru
ukulele. Rýchlo som si urobila domácu úlohu, zbalila sa do školy a do práce. Zobrala som učebnicu, ktorá ma má
naučiť hrať na tomto inštrumente. Začala som ju čítať, prezerať a potom muzicírovať, vybrnkávať. Pozerala som do
nôt a hrala som. Prekvapila som samu seba, že ako mi to ide. Bola som pyšná sama na seba a ani som nezbadala ako
mi čas rýchlo ubehol. Šla som do školy s veľkou radosťou. Prišla som domov, bola som unavená. Zasa som si zobrala
ukulele do rúk a začla som hrať, ale bez vôle. Začla som hrať raz, a zasa a zasa, ale sa mi nedarilo.
Takto som sa naučila, že dobrá vôľa všetko zdolá. Ak sa chceš niečo naučiť, musíš to veľmi chcieť.
Sára Škodáková
7. ročník

- 52 -