Page 27 - Čaroslov č.7

ZŠ Mladých pokolení v kovačici - Okienko ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo

Mám nádej...

Iskrička nádeje občas zažiari. Jemná, nežná, vzrušujúca zablinká a znovu zhasne. Zaslala mi ju
úsmevom a potom znovu nastala tichosť. Mám nádej, že prevrátim stranu jej osudu.

Uháňajúc za veľkými vecami, ľudia zabúdajú na malé, ktoré niekedy iným veľa znamenajú.
V každodenných starostiach stávam sa silnejší. Učím sa dívať na ľudí inými očami. Často bývam smutný, ale to

nepreukazujem, lebo viem, že som jej oporou. Zakaždým sa snažím obľahčiť jej život. Žije potiahnutá do svojho
sveta a mlčí. Len občas zablinká svetlo mlčanlivosti a vyjadrí žiadosť vzdychom, výkrikom... S ľuďmi nehovorí.
Opakuje iba slová a tak sa zabáva. Nevyhnutná jej je pomoc. Naučil som sa žiť s ňou. Je inakšia, ale milá
a pekná. Srdce mi puká keď vidím, že plače a neviem či niečo chce, alebo ju niečo bolí. Viem, že aj jej je
niekedy ťažko a vtedy sa snažím potešiť ju úsmevom a pohladiť po chrbte. Viem byť láskavý a zhovievavý.
Pozerám sa často na ňu, ale spoznať jej úmysly nie je ľahko. Ťažkosti prekonávame spoločne, pevnou vôľou. To
čo sa skrýva v jej duši, nemožno vidieť očami. To treba zažiť. Viem vycítiť pieseň v jej srdci, keď si ,,pohmkáva,,
vycibrineným sluchom melódiu za melódiou. Nevyjadruje slovami to čo cíti, preto som ja prehovoril kvôli nej.
Keď prichádzam domov, otvorí mi dvere, ja ju pochválim a v jej očiach vidím radosť. Viečka máva privreté

a nepozerá sa ľuďom priamo do očú. Nevšíma si iných. V očiach jej badať strach, bojí sa zostať sama. Keď som
s ňou doma, prichystám jej občerstvenie, lahôdky a spolu maškrtíme. Tak čas rýchlo uplynie a ona je spokojná.
Smeje sa a často nevie prečo. Potom udiera tých, ktorých má najradšej, aj seba. Kladiem si otázku: prečo? Prial
by som si, aby ma oslovila. Bol by som šťastný, keď by sme sa aspoň raz pohašterili. Po celý deň ukladá knihy.
Hrabe sa v nich, akoby tam hľadala svoj pokoj. Robí iba to, čo má rada a sama sebe stačí. Spolu chodievame
na prechádzky. Ulicou poskakuje, uteká... Cez križovatku jej podám nápomocnú ruku, aby sa vyhla nešťastiu.
Neúnavný som a nie mi je nepríjemne chodiť s ňou. S ňou zdieľam i bôľ i radosť. Úprimne ju milujem.

Pred ľuďmi neskrývam skutočnosť, viem že nikomu neublíži. Iná je než ostatní. V jej ťažkom osude
žije moja rodina. Mama je veľmi často smutná a unavená, aj otcovi sa často ruší svet. Len ja mám nádej, že ju
uzdravím. Preto jej pomáham, aby aj ona pocítila teplo tohto sveta. Zatiaľ sa vyliečiť nemôže – moja sestra – je
autistická. Azda raz svetielka mlčanlivosti silnejšie zablinkajú.

Ján Farkaš, žiak 7.ročníka ZŠ Mladých pokolení Kovačica

- 27 -