Page 21 - Čaroslov č.2

ČAROSLOV - časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine

JESENNÁ SONÁTA

Tichučko a tak pomaly, veľmi pomaly, akoby tancovali na vetre, padajú z neba drobné
kvapôčky dažďu a spolu tvoria tú známu jesennú melódiu.
Padajú kvapka za kvapkou, v tej hlbokej zafírovej noci.
Presne sa vidí na lúči svetla uličnej lampy, množstvo kvapiek a dokonca môžem počuť aj
ich hovor. Je čoraz hlasnejší a hlasnejší, búrlivejší, až kým na konci nepraskne a potom sa znovu
vytvárajú tie malé hlásky. Hľa, jedna padá aj na moje vlasy, ale keby jedna, je ich na tisíce.
Vlasy mám už mokré, z končekov sa mi sciedza ten mokrý, ťažký dážď. Hlboko vdychujem svieži
vzduch hoci pre mňa nie je svieži, je ťažký a cítim ako spadol na moje ramená. Už ani nevydržím ho
nosiť, ja sama to nevládzem. Vlastne, to nie je len vzduch, sú tam aj
spomienky, všetky naše problémy, moje a tvoje nevyslovené, nepovedané slová, ktoré čakajú,
klopú na naše pery, ale my nevieme ako ich pustiť von, nemáme kľúč od toho sarkofágu.
Sedím na tom istom mieste ako i pred tromi hodinami. Na jednej malej, krásne
vymaľovanej lavičke, na rohu ulice. Sedím, a dýcham tú tvoju vôňu, takú opájajúcu,
nezabudnuteľnú. Ešte stále mám v hlave tie myšlienky, ktoré som mohla, ale som predsa
nevyslovila. Teraz chcem zakričať z celého hlasu. Ale prečo? Či ma budeš počuť? Nie! Len
zobudím zopár ľudí, spravím výtržnosť, a nič sa nezmení.
Si už príliš ďaleko, aby si vôbec aj rozmýšľal o mne. Užívaš si túto krásnu noc kto vie s
kým a kde. Kým ja tu počúvam melódiu vetra, utieram si rukávmi tie kvapôčky dažďu, ktoré
napadali na moju tvár, ale nie z neba, z mojich očí. Jednu chytám do svojej ruky, Je teplá, mäkká a
to z čoho sa skladá je nie voda, sú to stony v mojom srdci a chvenie môjho tichého hlasu.
Ale veď prečo smútim? Mali sme šancu. To ty si si vybral takú cestu. Vedeli sme dobre čo robíme,
hoci sme obaja tiež vedeli, že sa to raz musí skončiť, že z rána keď sa zobudíme možno sa
prekvapíme z toho aký sme zvláštny sen mali.
Áno, skončilo sa to. A teraz si často myslím že to predsa len bol taký dlhý, vzrušujúci sen.
Ale potom ma zrazu zobudia zvuky, naše hlasy, náš smiech hlboko v noci, a zakaždým ranná
smska, bez ktorej sme nikdy nemohli začať deň. Keď sa len spamätám tých jednotiek v škole a
vystátych hodín. Kvôli nim som doma veľakrát mala trest.
Eh...mohli sme sa spolu vyšplhať vysoko, dotknúť slnko a mesiac, nakresliť úsmev
smutným oblakom, mohli sme...ale bolo potrebné prejsť veľa schodov nahor, ktoré si ty nezvládol.
Ja som tu, na tomto vrchu, a nebudem sa spúšťať za tebou. Keď ťa tak náhodou uvidím,
nebudem skláňať hlavu, ale budem sa pozerať na teba z výšky. Navždy si ťa budem
pamätať...lebo teraz táto nenávisť voči tebe je oveľa, oveľa menšia ako čo bola láska.
Ešte stále prší, teraz už oveľa silnejší dážď. Oh, a blíži sa ráno, je lepšie aby som šla domov,
nepotrebujem ešte jeden trest.
Otvára červený dáždnik, dievča s dlhými čiernymi vlasmi v krátkej červenej sukničke a v
lúči uličnej lampy tratí sa v diaľke. Odišla akoby nikdy nejestvovala, akoby vám nikdy nepovedala o
tom prečo v jej duši prší...

Klára Horvátová, 7. 1
ZŠ hrdinu Janka Čmelíka
Stará Pazova

- 20 -