Page 32 - Čaroslov12-13
P. 32

ZŠ JÁNA ČAJAKA V BÁČSKOM PETROVCI                                                              ČAROSLOV – časopis žiakov slovenských škôl vo Vojvodine




                                           Nikdy na nich nezabudnem!




                    Začínala jeseň. Lístie žltlo, opadávalo

             zo stromov. Pršal tichý dážď. Táto jeseň, ani
             tá minulá,  v mojom živote nie sú slnečné.


                    Na ulici Agátovej stojí prázdny dom.
             Ešte  donedávna  nás  vo  dvore  vítal  dedo,

             počuli sme každý jeho krok, jeho hlas, čo nás

             strážil,  keď sa  pýtal,  kde  sme a  čo  robíme.
             Keď sa s nami hral, keď nás vozieval zo škôlky.

             V  mrchavý,  novembrový  deň  vlaňajšieho
             roku všetko zatíchlo. Jeho trápenie z dlhšej

             choroby prestalo a moje trápenie práve začínalo, lebo som mala obavy o starkú.


                    Cítila som, že dňom jeho odchodu, pomaly, ale iste umiera aj ona. Hoci to nechcela uznať,
             hoci som to nechcela uznať ani ja...Taká silná osôbka, telesne postihnutá ťažkou chorobou, ešte za

             mladi, sediaca vo vozíku, prestávala bojovať. Mama a ja sme pevne verili, že sa z toho dostane. Lebo
             takého bojovníka nie je ľahko stretnúť.


                    V ten deň, v ten osudový deň mi vírili spomienky v hlave. Spomienky na jej úsmev, ktorý

             vždycky  žiaril,  na  oči,  plné  životných  iskier  a  nezlomnej  vôle.  Na  jej  praktickosť    a  snahu  o
             spravodlivosť. Na organizovanosť alebo rozsudzovanie, prehodnocovanie a vyriešenie situácie. Na

             úsilie naučiť sa zdolať mobil, skype a viber, len aby sa mohla ozvať nám, keď niekde vycestujeme. Tak
             aj hovorievala, že telefón sú jej ruky a nohy.


                    Dalo sa s ňou o všetkom hovoriť, naučila ma uvariť kávičku a ako nezostať hladnou, keď som

             sama doma. Vôňa paradajkovej polievky a zemiakových šišiek ešte zaváňa z ich kuchyne, lebo to mali
             obaja radi. Dedo vyhovel každej jej vôle. Najradšej si vari zaspomínam na to, aká bola milujúca a ako

             ma naučila láske. Láske, k svojim blížnym, k mojej sestričke, ale aj k zvieratám, k učeniu, ku kvetom.

             Ku kvetom, ktoré teraz stoja osamelé v ich dome na chodbe, ale aj v záhrade. Zdá sa, že ich kvety
             blednú, ale nikdy nezvädnú.


                    Bola mojím oporným bodom. Vštepovala lásku k praktickým veciam, hovorievala, že je ľahko
             čítať knihy, ale že treba prečítať človeka. Že v živote nie je hanba čokoľvek robiť, ak ide o poctivosť.







                                                           - 32 -
   27   28   29   30   31   32   33   34   35   36   37